logo nadpis
logo
 
HOME
NOVINKY
VSTUPENKY
UBYTOVANIE
HISTÓRIA
PROGRAM
HOSTIA
PARTNERI
SPONZORI
GALÉRIA
SÚŤAŽE
FAQ
PRAVIDLÁ
KONTAKT
 
 

FaceBook
Twitter

IstroCON 2014

  
 
koniec :)



2%

Stiahnuť plagáty tu:

(~2 MB) (~2 MB)

Život Vlada Srpoňa - scifistova púť

Dnes nás zasiahla správa o smrti Vlada Srpoňa, zakladateľa IstroCONu. V skratke sa nedá vyjadriť, čo všetko tento človek spravil pre Česko-Slovenský fandom a nás fanúšikov. Smutné je aj to, že sme sa tento rok veľmi tešili na jeho príchod na IstroCON 2012, kedže bude 25 rokov, od kedy ho Vlado Srpoň založil. Chceli sme spoločne oslavovať. Namiesto toho ho bohužial venujeme jeho spomienke.

Počas našej komunikácie o IstroCONe 2012 mi poslal svoje rozpísané pamäte, ktoré sme chceli v kampani na IC12 zverejniť. Tie medzi časom zverejnil aj portál Fandom.SK (bývalá Fantázia.sk), kde nájdete aj fotky z jeho života.


Scifistova púť - (c) Vlado Srpoň - Fandom.SK:

Scifistova púť, 1. časť – o detstve v židovskej škôlke, prvých láskach, strýkovi Bélovi a baťovských topánkach.

Scifistova púť, 2. časť – o izraelských mobiloch, mladom učiteľovi fyziky, arcibiskupovi a vzdialených galaxiách.

Scifistova púť, 3. časť – o studenej vojne na Slovensku a smutnejších úsekoch našej modernej histórie.

Scifistova púť, 4. časť – o stavebnici Merkur, o rock´and´rolle, bojkotovaní vojenskej kariéry a niklovej hute.

Scifistova púť, 5. časť – o Gagarinovi, rozhlasových hrách pre mládež, fantastických knihách a propagande.

Scifistova púť, 6. časť – o kine, Vesmírnej odysee, ceste do Prahy, Straussovcoch, no a votrelcoch…

Scifistova púť, 7. časť – o práci vo filmových ateliéroch na Kolibe, životnej láske, novej rodine a začiatkoch v Slovnafte.

Scifistova púť, 8. časť – o tom, koľko ľudí holdujúcich fantastike sa dá nájsť vo veľkej fabrike, o zlatom moku a prvých Parconoch.

Scifistova púť, 9. časť – o Cene Gustáva Reussa a zaujímavých osobnostiach, ktoré sa na Slovensku zaoberali či zaoberajú fantastikou.

Scifistova púť, 10. časť – o zákulisí politiky, podnikaní, biblických príbehoch a úskaliach práce s celebritami.

Scifistova púť, 11. časť – Záverečná časť spomienok známeho slovenského scifistu. Dnes prášilovská cesta do Prahy a nová éra, určite nie posledná.


Scifistova púť - (c) Vlado Srpoň

Rané detstvo v židovskej škôlke

Pamätám si svoje detstvo od dvoch rokov. Bolo to šťastné obdobie, keďže som vôbec netušil, v akom režime žijú moji rodičia, príbuzní i ja. Na 50. roky si v niečom spomínam. Napríklad, keď prišiel do Serede cirkus, zvyčajne český, bolo zvykom, že zvieratá z cirkusu sa promenádovali po meste. Uchvátili ma slony, ťavy a krásne ženy vo farebných šatách, sporo odeté – to boli české cirkusantky. V Seredi bol centrom zábavy a kultúry kaštieľ v klasicistickom slohu s arborétovým parkom. Tam chodili moji rodičia na bály, tancovačky a koncerty dobových kapiel.

V rokoch 1957 až 1959 som chodil do materskej škôlky. Bola to krásna veľká vila. V záhrade sme mali dokonca detský bazén, jediný v Seredi, pretože bežné kúpanie sa odohrávalo na brehoch rieky Váh. Po rokoch som sa dozvedel, že vila, v ktorej som strávil temer tri roky, patrila bohatému sereďskému Židovi Mullerovi, majiteľovi fabriky Perlovka na výrobu žacích strojov. Pri deportáciách židovského obyvateľstva so západného Slovenska bol hlavným zberným táborom práve koncentrák v Seredi. Dodnes tu fungujú posádkové kasárne Slovenskej armády, sú tu vojenské jednotky cvičené do Afganistanu a Iraku.

Ale vrátim sa k vile, kde bola moja škôlka. Jej majiteľ, Áron Muller, vyletel aj s rodinou komínom niekde v Poľsku. Nám, deťom tejto generácie, ostalo všetko týkajúce sa tejto histórie utajené až do r. 1989. Moja babička Magdaléna síce občas niečo prehodila, avšak stud a tichá hanba Sereďanov, ktorí arizovali židovské majetky, nedovolila, aby deťom vysvetlili roky Slovenského štátu 1939 až 1945.

Prvé lásky, strýko Béla a baťovské topánky

Jediné predmety, z ktorých som na deväťročenke vynikal, boli fyzika, dejepis, slovenčina, občianska výchova, ako tak chémia a hudobná výchova. Z matematiky, algebry a ruštiny tak na trojku. Telocvik a práce v školskej záhrade som nenávidel. Samozrejme, ak sa dalo, blicoval som. V 8. triede som si našiel lásku, spolužiačku Lidku. Bola príšerne inteligentná, krásna, učila sa na samé jednotky. Samozrejme že som nebol jediný borec, v triede po nej pásli ďalší traja. Boli s toho vzájomné bitky, v ktorých nikto nezvíťazil. Lidka nám odišla v roku 1969 s rodičmi do cudziny.

Čo bolo najťažšie, učitelia ma stále porovnávali s bratom mojej mamy, básnikom Vojtechom Mihálikom. Ja som Bélu, ako sme ho v rodine volali, obdivoval. Ale aj závidel som mu jeho literárnu genialitu a jeho cesty do exotických krajín, ako Maova Čína, Japonsko, Castrova Kuba a Stalinovo Gruzínsko. Ja som mal talent skôr na čítanie dobrodružnej literatúry a fantastiky – samozrejme, mnohé knihy som čítal v češtine.

Tak som sa rozhodol, že zásadne budem odmietať recitovať Bélove básne, ktoré sme mali ako povinné čítanie. Samozrejme, keďže sme doma mali všetky strýkove básnické zbierky a knihy, prečítal som ich do jednej. Najviac ma fascinovala zbierka „Tŕpky“ z roku 1964. Básne o vtedajších ženách i mužoch všetkých vekových kategórií, kde boli veršami vyslovené ich trpké životné osudy. Ako 10-ročného ma najviac dojala báseň „Starenky učiteľky“. Tŕpky vyšli v tom čase náklade 30 000 kusov a z pultov zmizli v priebehu jedného týždňa.

V piatej triede sme sa začali učiť dejepis. Vykladali nám o starých národoch Stredného východu a Egypta. Na druhý deň som priniesol Bibliu, ktorú otec zdedil po svojich rodičoch. Učiteľ skoro skolaboval. Musel som ísť do riaditeľne, kde mi riaditeľ Košťo prikázal zavolať do školy rodičov, pretože mám tmársku knihu. Prišiel môj otec v uniforme a riaditeľovi vysvetlil, že rodinná pamiatka nie je dôvod na pokarhanie žiaka.

V tomto ročníku nám vysvetľovali, ako za kapitalistického Československa chodili deti robotníkov do školy bosé, že mali stále hlad, bola iba päťročná ľudová škola a deti sa na ďalšie školy nedostali. Máme si ctiť súdruha prezidenta Novotného, ktorý sa dnes stará o deti! Vŕtalo mi to v hlave, tak som na ďalšiu hodinu doniesol rodinné foto, kde v roku 1934 bola moja mama ako šesťročná v prvej triede v pekných topánkach od Baťu, i v kvalitnom oblečení, hoci jej otec bol murárom a mama kuchárkou u boháčov v Trnave. Taktiež som ukázal fotku môjho otca, ktorého rodičia boli roľníci na Liptove, ako osemročného v parádnom oblečení, s koženými topánkami na prvom svätom prijímaní. Súdružka učiteľka sa rozčúlila a na vysvedčenie som dostal som dvojku zo správania, čo vtedy znamenalo niečo ako Kainovo znamenie.

Fantastika a fyzikár

V siedmej triede som už po čítaní fantastiky začal do veľkého zošita písať pokus o SF. Napadla mi téma Sereď v budúcnosti. Vymyslel som si virtuálnu budúcnosť i s niektorými technickými vynálezmi ako prenosný telefón, z ktorého sa dá volať na akúkoľvek vzdialenosť a ktorý bude mať každý človek. S autami na vodík, ktoré bude vlastniť každá rodina, s farebnými televízormi na každom rohu ulice a pri každom obchode i to, že sa Československo dostane do vesmíru. Dokonca som uvažoval, že svet bude žiť v „totálnom“ mieri, Sovietsky zväz bude centrom planéty Zem a Moskva jej hlavným mestom. Bol som proste zblbnutý. Písal sa rok 1967. (Poznámka k tomu telefónu: V roku 1967 Izrael vyhral 6-dňovú vojnu porazením armád Egypta, Jordánska, Sýrie a Libanonu. Otec ako dôstojník mi vtedy povedal, že Izraelci vyhrali vojnu aj preto, že každá čata vojakov mala nejaké mobilné telefóny. Vraj vysielače signálu boli maskované ako zavlažovacie zariadenia v púšti, ktoré Arabi nechceli zničiť.)

Čo sa týka fantastiky, v šesťdesiatych rokoch som, žiaľ, ani v mojej škole, ani v celej Seredi nenašiel nikoho, koho by takáto literatúra zaujímala. Jediný, kto ma ako tak chápal, bol náš učiteľ fyziky a telocviku, pán Blažek. Tento mladý učiteľ na vyučovaní akceptoval i žiakov, ktorí ho chceli povedať svoj názor. Jediný z triedy som mu oponoval. Požiadal ma pred spolužiakmi, aby som mu položil otázku na, ktorú on okamžite odpovie. Opýtal som sa, či vie, ako vznikol vesmír. Odpovedal nám, že to nikto nevie. S pýchou som odpovedal, že ja viem ako. Trieda zahučala rehotom a učiteľ Blažek ma požiadal, nech to teda poviem.

(Poznámka: Vtedy už vychádzal mesačník Vesmír, ale len v češtine a bol dostať vo väčších mestách. Ja som ho našiel blízko – v Trnave. Tam som si prečítal fascinujúci článok o červenom posune najvzdialenejších galaxií. Autorom bol „nejaký“ Hubble. Predpokladal, že vesmír nie je statický, ale že sa rozpína, čo potvrdzovalo červené spektrum. Tým prirodzene musel nastať bod, keď sa začal vesmír rozpínať. Výpočtami zistil, že sa to stalo približne pred 7 miliardami rokov. Čo bolo príčinou, článok vo Vesmíre neuviedol.)

Na hodine fyziky som odrecitoval voľné znenie článku o červenom spektre posunu vzdialených galaxií, o tom, že vesmír sa rozpína a logicky musí mať začiatok. Trieda bola ticho a nerozumela, o čom hovorím. Učiteľ Blažek ukončil hodinu a zavolal si ma do kabinetu. Povedal mi tieto slová: „Vlado, ja som komunista, tvoj otec je vojak a komunista, nedávaš si pozor na ústa. Mohol by si niekedy zle dopadnúť. Ale ja ťa budem chrániť do konca učenia v tejto škole. A nikdy ma už na hodine nestrápni pred spolužiakmi. O vesmíre a veciach okolo neho sa budeme baviť len my, v tomto kabinete.“

Odvtedy sme si s učiteľom Blažkom vymieňali názory na vesmír, fantastickú literatúru a o tom, ako sa vyvarovať prílišnej snaživosti vo veciach, ktorým spolužiaci nerozumejú. Zapamätal som si temer všetko, len tú snaživosť vo veciach, ktorým ostatní ľudia nerozumejú, som si ponechal. Pán učiteľ Blažek ma ako prvý v Seredi pochopil. Nikdy mu to nezabudnem.

Cesta duchovna

Niekedy v máji roku 1968 povolili dobrovoľné hodiny náboženskej výchovy. Bola to nevídaná udalosť. Zo zvedavosti som sa na tie hodiny prihlásil, ale rodičom som to nepovedal. Hodiny katolíckeho náboženstva boli dvakrát týždenne, po dve hodiny výučby. Viacero liturgických vecí som nechápal. Babička ma naučila Otčenáš, doteraz ho viem odrecitovať v slovenčine, češtine a latinčine. Sereďský farár, ktorý nás vyučoval, sa volal Ján Sokol (bol to budúci arcibiskup, metropolita Slovenska). Jemu som raz položil otázku, či Panna Mária zostala pannou až do neba vstúpenia. Sokol skoro dostal infarkt a z hodín náboženstva ma vyhnal. Nikdy mi nevysvetlil, ako to s Pannou Máriou bolo…

O pár rokov neskôr Ján Sokol za účasti dôstojníkov zo sereďskej posádky pochoval môjho otca. V roku 1973 nebolo možné, aby mal major ČSA cirkevný pohreb. Moja mama v deň otcovej smrti poslala telegram ministrovi obrany ČSSR Martinovi Dzúrovi so srdcervúcou žiadosťou o povolenie cirkevného pohrebu a minister súhlasil. Až z dokumentov po otcovi som zistil, že Martin Dzúr bol spolužiakom môjho otca na Vojenskej akadémii Vyškov.

Tretia svetová v Seredi

V mestečku Sereď, kde som vyrastal, panovala klasická malomestská atmosféra. Nedeľné korzá rodín, paničky predvádzali najlepšie róby, páni v oblekoch a klobúkoch, deti v bielom. Sereď mala od stredoveku významné postavenie ako strategický bod prechodu armád na východ či sever. Pochodovali tam turecké hordy, napoleonské vojská a nemecké armády, napokon v 1945 ruské a opakovane v 1968 ruské a maďarské.

V Seredi existovali iba malé obchodíky s temer všetkými druhmi tovaru, ktoré dokázalo v tej dobe vyrobiť plánované hospodárstvo. Mali sme tam kino Napred postavené v roku 1925, kultúrny dom, i hudobnú školu v kaštieli. Bola tam i obecná knižnica kde som nachádzal zázraky. V Seredi bolo pätnásť hostincov, štyri reštaurácie, tri základné školy, stredná škola a veľký autokemping pri Váhu s plážami, kde sme sa chodili učiť plávať.

V roku 1961 vyletel Gagarin. Ale vypukla aj karibská, teda kubánska kríza. Oznámil nám to československý rozhlas so slovenským vysielaním. Informoval, že hrozí útok imperialistov na Československo a Sovietsky zväz, že hrozí tretia svetová vojna a treba ochrániť verných priateľov i novú socialistickú Kubu. V tom okamihu začala panika. Ľudia začali nakupovať zásoby múky, soli, zemiakov, cukru a konzervy všetkého druhu. Za tri dni zívali obchody na Slovensku prázdnotou. Nebolo dostať ani cukríky. Až o týždeň ako tak prichádzali nejaké zásoby. Otec ako dôstojník ČSA bol počas kubánskej krízy permanentne v kasárňach, lebo hrozila mobilizácia. V noci doniesol domov vojenské balíčky potravín, ktoré boli pripravené pre mobilizáciu. Obsahovali dve konzervy, jednu šunkovo-vaječnú, v druhej jablkový pretlak. Bol tam aj margarín, kocky cigorky a cukru, kocka tvrdého čierneho chleba, ktorý sa mal namočiť do vody, a nakoniec nožík.

Panika obyvateľstva viedla aj k samovraždám. V roku 1962 sa situácia trochu upokojila. No nedostatok potravín bol závažný. V roku 1963 skrachovala tretia päťročnica a prezident Novotný v rozhlase vyhlásil, že sa musíme trochu uskromniť. Otec ako vojak a komunista zúril, že neuživí rodinu. Vedel o veciach viac, ale nechcel nás vystrašiť. Len raz mi povedal, že ho komunisti podviedli…

V roku 1953 nastala v Československu menová reforma. Peniaze do 1000 korún sa menili 5 : 1 Kčs novej a nad 3000 korún 50 : 1 Kčs novej. Čiže všetko obyvateľstvo okrem papalášov a kšeftárov bolo okradnuté. Moji rodičia mali v Štátnej sporiteľni uložených 150-tisíc korún z pôžičky na stavbu domu. Ožobráčili ich, zo 150 tisíc im v sporiteľni zostali tri tisícky. No úrady ich žiadali vrátiť pôžičku v novej mene. Takto za Antonína „Harmoniky“ Zápotockého dopadol československý ľud! Otec im to až do smrti neodpustil.

Čo spôsobil Merkur Elektro

No diali sa aj zaujímavé veci. Na každé Vianoce od roku 1963 až po 1969 som dostával legendárne stavebnice Merkur. Bolo niekoľko verzií podľa náročnosti zostavenia žeriavu alebo traktora. Merkur č. 7 bol mojou poslednou mechanickou skladačkou, na Vianoce 1968 som dostal Merkur Elektro, čo bol zázrak, pri ktorom som pochopil základy elektrického prúdu, a napätia a odporu, čiže známeho Ohmovho zákona.

Poznámka k šesťdesiatym rokom 20. storočia: Spomínam si na príhody, ktoré ma ako tak naučili poznávať veci, ktoré som v ďalších rokoch uplatnil. Moja babička v Seredi mala pri svojom domčeku i veľkú ovocnú záhradu, knižnicu s knihami, ktoré dostal alebo kúpil jej syn Vojtech Mihálik, kým žil v Seredi. Babička mala aj kvalitné rádio Grundig z roku 1949, čo dostala po smrti manžela Františka Mihálika od Obecného úradu, na návrh Vojenských vyslúžilcov. Dedo Mihálik mal dve vyznamenania z 1. svetovej vojny. Toto 5-lampové (elektrónkové) rádio malo dva rozsahy stredných vĺn, šesť rozsahov krátkych vĺn a dve dlhé vlny. Na stredných vlnách vysielal Československý rozhlas, teda Slovenský rozhlas v Bratislave. Stredné vlny chytili i signály rádií Rakúska, Nemecka, Pražský rozhlas, Poľsko. V noci tých staníc pribúdalo. Na stredných vlnách som našiel raz večer na jeseň 1964 stanicu Hlas Ameriky. Sprvu som bol prekvapený, že rozprávali po česky i slovensky. Informácie, ktoré som počul, ma trochu vydesili. Československo je vraj v ekonomickej kríze a obyvateľstvo má nedostatok potravín i iného tovaru. Babičky som sa spýtal, či máme nedostatok potravín. Po chvíli mi povedala, že nedostať cukor, zemiaky, zeleninu, ovocie ba chýba i mäso. Nákupy sa riešili v blízkych dedinách pri Seredi, kde sa dali kúpiť vajcia, klobásky, med, zemiaky a všetko možné z ovocia a zeleniny. Ľudia začali hovoriť, že na vine je vláda a prezident Novotný. (Neveril som, že taký krásny človek, ktorý visel v každej triede našej školy, dokáže takto postihovať obyvateľstvo. V škole nám tĺkli do hláv lásku k ZSSR a k KSČ, vraj nič lepšieho na svete niet.) Najradšej som točil gombíkmi na rádiu na krátkych vlnách. Po zotmení boli počuť stanice s cudzími jazykmi a tajomnou exotickou hudbou. Niektoré stanice chrčali, že nebolo rozumieť slovám. Postupne som sa dozvedel, že Slobodná Európa je rušená, ale čistý zvuk sa vždy dá chytiť na iných frekvenciách krátkych vĺn. Túto stanicu som začal počúvať najviac pre neobvyklú hudbu, vraj sa volala rokenrol. Na stredných vlnách som potom našiel len večer a v noci Rádio Luxemburg. Bola to prvá beatová a rocková stanica. Tieto informácie som však nepovedal nikomu, ani rodičom, ani v škole. A onedlho som u starších chlapcov začul, že oni počúvajú len Laxík a Slobodku. Tak som sa postupne dozvedel, že toto počúvajú mnohí mladí ľudia v celom Československu a nik to neruší.

Otec ako dôstojník armády vtedy v hodnosti majora chcel mať zo svojho jediného syna vojaka. Jeho brat Tomáš bol veliteľom Vojenského elektrotechnického učilišťa v Liptovskom Mikuláši. Ja som ako 15-ročný hltal všetku dostupnú fantastiku a môj pacifizmus voči armáde vzrastal. No tatko nepopustila tak sme na jar roku 1969 odcestovali na pohovory do vojenskej školy. Mal som strašnú protekciu, ale všetky testy, okrem inteligenčného, som vyplnil zámerne na dostatočnú. Aby si o mne nemysleli, že som úplný idiot, skúšobný test z písania na stroji som napísal štylisticky „dokonale“. Bola to krátka poviedka o Lidke a bitkách o ňu.

Nuž úspešné prijatie na školu sa našťastie nekonalo. Otec bol taký zúfalý, že sa so mnou prestal rozprávať. Napriek jeho mlčaniu som mu vysvetľoval rôzne dôvody mojej sabotáže. Nakoniec pochopil, že elektrotechniku môžem študovať i na civilnej škole. A tak sa aj stalo. V roku 1969 som nastúpil do Odborného učilišťa Niklová huta Sereď v odbore prevádzkový elektrikár. Veď aj Karel Gott sa učil v Plzni za elektrikára!

Niklová huta bol polovojenský závod, ktorý vyrábal z albánskej rudy elektrochemickým procesom 98 % čistý nikel a 99 % čistý kobalt. Všetko sa vyvážalo do ZSSR. Takto čistý kobalt používali Sovieti na plášte jadrových zbraní. Túto fabriku s totálne ekologicky nebezpečnou technológiou dal umiestniť do mestečka Sereď, ktoré oplývalo najlepšou bonitou zeme južných oblastí Slovenska, komunistický aparátčík, podpredseda slovenskej komunistickej strany František Kubač. Bol rodák zo Serede, tak jej venoval danajský dar. Fabrika mala 1700 zamestnancov a dnes je rozobratá do šrotu. Ostalo len niekoľko hál na výrobu plastov a podniková elektráreň. No hora piatich miliónov ton trosky, takzvaného luženca, je hroznou čiernou dominantou mesta.

Tri roky som sa učil všetky druhy elektrikárskych fintičiek. S výučným listom som v roku 1972 odišiel do Bratislavy. Tam som začal iný, temer bohémsky život vo víre hlavného mesta.

Moji kozmonauti

Pamätám si, ako 3. novembra 1957 hlásilo rádio, že ZSSR vypustilo raketu so Sputnikom. Jeho zašumené pípanie mi pripomínalo piskot kureniec na babičkinom dvore. Potom v škôlke rozhlas po drôte nám deckám oznámil, že Sovietsky zväz vypustil raketu s kabínou, kde bola pripútaná sučka Lajka. Tá sa za niekoľko hodín na obežnej dráhe uvarila, ale to som sa dozvedel až neskôr. Po nej nasledovali sučky Belka a Strelka, ktoré sa tuším napodiv vrátili na Zem. Neskôr oznámili, že USA poslali do vesmíru šimpanza a že imperialisti týrajú zvieratá.

Začiatkom roku 1961 sme si kúpili prvý čiernobiely televízor, Rubín 102. Bol sovietskej výroby. Mal krásne intarzovanú drevenú skrinku, nádherné veľké krémové gombíky na prepínanie kanálov a zvuku, dva reproduktory a nevídane veľkú 16-palcovú obrazovku. Navyše v ňom bolo rádio na FM frekvencie, ktoré v dovtedy ČSSR ešte neboli. Tento televízor mi priniesol neuveriteľný zážitok. 13. apríla 1961 som v ňom uvidel vojaka, ktorý kráčal po obrovskom námestí plnom ľudí a zastavil sa pred nejakou tribúnou, kde hore stáli ometálovaní starí generáli a jeden plešatý chlapík. Komentár bol v ruštine. Sledoval to i môj otec, a ten mi vysvetlil, že ten vojak dolu na námestí je prvý sovietsky kozmonaut, major Gagarin, ktorý bol ešte včera 12. apríla 1961 hodinu vo vesmíre. Ten plešatý pán, čo stojí hore na mauzóleu Lenina i s papalášmi, bol nejaký Nikita Chruščov. O chvíľu začal tento Chruščov kozmonauta bozkávať.

Začudoval som sa. V televízore sa naraz objavili trochu nejasné zábery štartu rakety a tvár muža v skafandri, ktorý sedel v nejakej kabíne. Mama v kuchyni zapla rádio a zrazu sa ozvala veselá pesnička „Dobrý den, majore Gagarine“. Táto pesnička sa vysielala denne 20-krát.

To bolo moje prvé stretnutie s pojmom „kozmonaut“. Príbeh však pokračoval ďalej. Po Gagarinovi prichádzali ďalší sovietski kozmonauti. Viem, že vo vesmíre boli ešte German Titov, Andrej Nikolajev, Popovič a prvá žena – pôvodom roľníčka – Valentina Tereškovová, ktorá sa vraj pri pristávaní posrala a povracala.

Z amerických astronautov som sa dozvedel iba o Johnovi Glennovi, prvom skutočnom astronautovi USA. Pred ním do vesmíru vyletel Alan Shepard, ale jeho let prebiehal len po balistickej krivke. O Američanoch sa u nás vedelo strašne málo. Najúžasnejší zážitok mám z roku 1969, keď som videl Američanov na Mesiaci. Ako zázrakom to vysielala československá televízia v dlhých vstupoch asi 5 dní od štartu cez let a pristátie modulu Eagle. Neil Armstrong zostupoval rebríkom na povrch Mesiaca! Ale už o niekoľko mesiacov náš Rubín 102 ukazoval iba sovietske úspechy a nie ich tragédie pri dobývaní vesmíru. Až po štyridsiatke som sa osobne zoznámil z prvým slovenským kozmonautom Ivanom Bellom. Prišiel do Bratislavy na pozvanie Klubu amatérskych astronómov. Príjemný skromný inteligentný pán.

Moje fantastické knihy

V roku 1963 bolo naše školstvo čudné. Fungovalo ranné vyučovanie a popoludňajšie vyučovanie, vraj je málo tried na toľko školákov. Mne vyšli tie popoludní, keď som bol už tretiak.

Na jeseň a v zime sme chodili domov za tmy a nedalo sa po škole s kamarátmi hrať ani korčuľovať. Keďže som mal dopoludnia voľno, začal som z nudy prezerať otcovu knižnicu. Nebola síce veľká, taká stovka kníh, väčšinou s vojenskou tematikou a históriou. Ale zrazu som narazil na knihu, ktorú som si nikdy predtým nevšimol. Jej názov bol v češtine a volala sa Planeta tří sluncí. Na obálke obrovská jašterica, ktorá sa chystala zožrať nejakého chlapa, v pozadí dymili sopky. Začal som listovať a užasol som z obrázkov s neznámou krajinou a kozmonautmi v skafandroch. Ilustrácie nakreslil František Škoda a knižku napísal Vladimír Babula. Začal som ju pomaly lúskať. Fascinoval ma dej na planéte Kvarta, kde svietili tri slnká sústavy Proximy Centauri. Táto knižka odštartovala moje pátranie po podobných. (Dodávam, že Planeta tří sluncí bola poplatná komunistickej ideológii, no to som vtedy netušil.)

Keďže sme bývali v Seredi a Trnavu sme mali blízko, začal som navštevovať knižnice v oboch mestách. Lenže ma pustili len do oddelenia pre deti, kde nebolo to, čo som tak hľadal. Ale objavil som knihy s nádhernými cudzokrajnými obrázkami. Ich autorom mi bol dovtedy neznámy. Ilustrácie boli vytvorené technikou rytiny, čo som sa dozvedel až od svojho učiteľa v škole. Vraj išlo o nejakého Francúza menom Jules Verne a výtvarníka, ktorý sa volal Dorré. Postupne som si požičal všetky verneovky, ktoré boli pre decká. Navyše Slovenský rozhlas začal každú sobotu o 15.00 vysielať kompletné dramatizácie verneoviek. Bolo ich asi 20 dielov.

Poznámka: Slovenský rozhlas (mali sme iba rádio po drôte), každú sobotu o 14:00 vysielal dramatizované hry pre mládež. Nahovorila ich Detská rozhlasová družina s chlapcami a dievčatami, ktorí sa neskôr stali vynikajúcimi hercami. Tieto dramatizované hry sa vysielali pravidelne od roku 1958 až do roku 1990, keď ich nová dramaturgia zrušila. Projekt vydržal 32 rokov a hry počúvali každú sobotu deti, mládež i dospelí, asi pol milióna poslucháčov. Dramaturgia bola dokonalá. Vysielali sa dramatizácie kvalitných kníh, napríklad kompletné dielo Julesa Vernea, Marka Twaina a dramatizácie temer všetkých českých kníh pre mládež. Nádherné boli ruské dramatizácie kníh o deťoch v 2. svetovej vojne. Bolo to spolu 1700 vysielaní, ktoré som si, verte neverte, vypočul všetky.

To boli šesťdesiate roky. Neskôr som požiadal Slovenský rozhlas, či by som mohol zdigitalizovať verneovky, ktoré sa nachádzali na magnetofónových pásoch. Onedlho mi oznámili, že sa v archíve nenašli. Až neskôr som sa dozvedel, že nejaký chumaj v rozhlase všetko vymazal. Vraj mu chýbali pásky k inej práci. Keby som vedel, kto to bol, asi by som mu ťažko ublížil!!!

Moje fantastické filmy

V sereďskom kine „Napred“ v nedeľu premietali iba detské filmy. Miloval som ruské rozprávky Sadko, Kráľovstvo krivých zrkadiel, Čuk a Huk, Mrázik, ale i české filmy pre deti ako Práče, Cesta do pravěku, Vynález zkázy a dokonca aj nejakú detskú detektívku, tuším Zpívající pudřenka s Martinom Růžkom. Na nich som sa učil češtinu.

Po týchto filmoch nám ešte pol hodiny premietali krátke americké grotesky. Chaplina, Friga, Laurela a Hardyho. Nič smiešnejšie sme nevideli a od rehotu nás boleli bruchá.

Jedného dňa roku 1963 premietli sovietsky film Planéta búrok. Žiaľ, zmeškal som ho. Len kamaráti mi povedali že to bolo napínavé.

V roku 1964 som s rodičmi odcestoval na prvú spoločnú dovolenku. Keďže otec bol dôstojníkom ČS armády, navštevovali sme len vojenské zotavovne. Prvá, do ktorej som s rodičmi prišiel, bola zotavovňa Bedřichov v Špindlerovom mlýne. Vnímal som ju ako obrovskú budovu s dokonalým vybavením. Navyše tam bolo kino s veľkým plátnom, aké som ešte nevidel. Rodičia raz večer šli na spoločenský večierok, ktorý bol mládeži neprístupný, lebo dôstojníci a ich manželky sa okrem pitia a predstavenia pražských kabaretiérov zabávali na vystupovaní tanečníc z pražskej Alhambry. Tie vraj ako prvé v ČSSR ukázali, čo je to striptíz. Z toho dôvodu ma rodičia poslali do kina. Absolútne som netušil, čo deckám premietnu. Záves sa odtiahol a po Československom týždenníku začal čiernobiely film, ktorý ma dostal. V úvodnom obraze letela čiernym vesmírom kozmická loď. Bola to Ikarie XB 1, legenda českého SF filmu. Režisér Jindřich Polák podľa námetu knihy Stanislawa Lema K mrakom Magelanovým natočil na tie časy revolučný film.

Ikarie XB 1 ma tak fascinovala, že som v noci nemohol zaspať. Bol som desaťročný, ešte s hlúpym mozočkom, ale videl som niečo, čo ma priviedlo ešte viac k fantastike.

Niekedy v máji roku 1972, som sa z Rudého práva – jediného českého denníka v Seredi – dozvedel program pražských kín. V kine Alfa mali uviesť film 2001: Vesmírna odysea. Ten názov ma fascinoval. Mal som 17 rokov a o A. C. Clarkovi som tušil len málo. Musím to vidieť za každú cenu!

Poznámka: V Prahe som už bol v rokoch 1965 a 1968 v pionierskom tábore Ministerstva obrany. V roku 1968 sme pricestovali 19. augusta. Do invázie zostávali 2 dni. Bývali sme neďaleko Ruzyně a 20. augusta okolo polnoci nás zobudilo strašné ryčanie, piskot a hluk. Mysleli sme, že je zemetrasenie. Netušili sme, že na letisku pristávajú stovky lietadiel s ruskými divíziami. V prvej chvíli si aj naši vedúci tábora mysleli, že nás napadli NATO a že sú to Nemci. Všetci sme mali vtedy napriek Pražskej jari hlavy zmagorené propagandou a strašením o útoku zo Západu. Ráno sme sa dozvedeli, že útok prišiel z opačnej strany – od našich bývalých osloboditeľov. Prázdniny sa nám predĺžili až do 11. septembra. Československá armáda nás odviezla a skryla v Čakoviciach u Prahy vo svojich priestoroch. To boli predchádzajúce epizódy mojich pražských návštev.

Jednoducho som sa teda v máji 1972 rozhodol pricestovať do matičky na Vltave len a len pre 2001: Vesmírnu odyseu! Alfa v paláci Lucerna bola tuším vtedy najlepšie pražské kino s obrovským plátnom. Vstupenka stála 18 korún.

Môj zážitok s filmu sa nedá opísať. Na projekcii v pracovný deň dopoludnia mnoho divákov nebolo. Vybral som si miesto na balkóne, kde som bol sám. Úvodná scéna s ľudoopmi s hudbou Richarda Straussa Zarathustra bola taká úžasná, že som zatlieskal. Strih do kozmu na krútiacu sa kruhovú základňu s ďalšou iného Straussa hudbou Na krásnom modrom Dunaji. Ďalší potlesk. Počítač HAL 9000, ktorý sa postupne „vzbúril“ proti posádke, expresionistické scény s farebnými efektmi… Záver so zostarnutým veliteľom vo virtuálnom paláci v hráškovo zelenej! Jednoducho film, ktorý už nikto s takouto emocionalitou nenatočí. Kubrick okrem Odysey natočil podľa môjho názoru najlepšie filmy ako Mechanický pomaranč, Dr. Divnoláska alebo Ako som sa naučil nerobiť si starosti a mať rád bombu a iné.

V roku 1981 v prvom bratislavskom panoramatickom kine YMCA, vtedy Dukla, uviedli bez reklamy film, o ktorom sa v Bratislave rozšírili informácie, že ide o nejaký dokonalý horor. Horory neznášam možno iba Psycho, ale s kamarátmi sme sa tam dostali. V natrieskanom kine 500 nadržaných ľudí čakalo, čo to bude.

Bol to film Ridleyho Scotta Votrelec.

Poviem len niečo o atmosfére v sále. Pri prvých metroch filmu zaznela tajomná hudba a v čiernote vesmíru sa objavila ohromná loď Nostromo. Nasledovalo zobudenie sa posádky, medzi nimi úžasná Sigourney, ktorú sme ešte nevideli. Počítač Matka ich informoval o niečom na planéte. Raketoplán pristál s výsadkom a vtedy som pochopil, že to nebude sranda. Výkriky hrôzy od ženského publika zazneli pri scéne, keď sa zárodok prisal na prilbu obete najmä. To sme ešte netušili, že nastane posledná večera a z kozmonautovho brucha vylezie niečo strašné. Diváci vrešťali hrôzou, niekoľko žien odpadlo. Film gradoval v brutálnych scénach v temer gotickom interiéri Nostroma. Giger je génius! Samozrejme na konci filmu, keď krásna šťabajzňa Sigourney dokázala potvoru vystreliť do vákua, sa napätie dalo krájať. Pri odchode z kina sme mlčali a išli na pivo, kde sme rozobrali dej. Votrelec sa zázrakom dostal do kín tak skoro po natočení a stal s najúspešnejším filmom toho roku.

Moja Koliba a láska v Slovnafte

V roku 1972 presne 9. augusta na moje 18. narodeniny som sa rozhodol odísť do Bratislavy. Cítil som, že v mojej Seredi by som sa nielenže neuplatnil v práci elektrikára, ale najviac mi chýbali ľudia, s ktorými by som diskutoval o veciach, aké v Seredi málokto chápal. V Bratislave som mal niekoľko známych, a tak som ich obtelefonoval, či mi nenájdu nejakú prácu. Ozval sa mi jeden z nich a ponúkol mi prácu rekvizitára vo filmových ateliéroch Koliby. 10. augusta 1972 som sa prihlásil v ateliéroch. Vysvitlo, že miesto rekvizitára je už obsadené. Ponúkli mi takzvané šteky vo filmoch, ktoré sa točili i pre televíziu. Navyše som mal skúsenosť s filmovaním. Ako prvák som dostal malú úlohu v budovateľskom filme „Pri pochode sa vždy nespieva“. Film bol o budovateľoch Niklovej huty Sereď a ich osobných rodinných drámach. „Hral“ som syna hlavného hrdinu. Réžiu mal František Kudláč – profesiou výtvarník a divadelný režisér. Po príchode do Bratislavy som sa zoznámil i s jeho synom Ferom Kudláčom, neskôr akademickým maliarom, absolventom pražskej Akadémie výtvarných umení. Stal sa mojím trvalým priateľom. Počas mojej práce na Kolibe som spával v miestnej telocvični, kde mi povolili prespávať na žinenkách.

Práca na Kolibe ma bavila, no bol to nepravidelný zárobok. V auguste 1973 som nastúpil do rafinérie Slovnaft ako prevádzkový elektrikár. Postupne som popri zamestnaní vyštudoval elektrotechniku na bratislavskej SPŠE. Slovnaft sa stal mojím osudom na dvadsať rokov. Postupoval som v pozíciách, až som predbehol ostrieľaných matadorov. Ako 25-ročný som mal najvyšší platový výmer medzi starými elektrikármi, ktorí pracovali ešte v Američanmi zbombardovanej rafinérii APOLLO. Nový Slovnaft sa začal stavať v roku 1956 a postupne sa rozširoval od rafinérie a reformingov po olejové, aromátové, reformingové, petrochemické prevádzky a prevádzky výroby plastov. V čase, keď som prišiel do Slovnaftu, mal podnik 7500 zamestnancov a plochu 600 hektárov. Slovnaft bol silnou komunistickou základňou, ale mal aj vzdelaných ľudí – doktorov a profesorov, ktorí boli od roku 1969 odídení zo svojich profesných funkcií. Majstri, vedúci prevádzok, administratíva a riaditeľstvo boli komunisti. I mnohí inžinieri z nutnosti, aby mohli vykonávať svoju kvalifikáciu po štúdiu vysokých škôl. Ja osobne som nebol a ani nechcel byť členom KSS. Napodiv som postupoval v hierarchii elektrikárov. Pochopiteľne matadori závideli a ohovárali, no bol som v práci lepší a rýchlejší než ostatní.

V roku 1974 som si v Slovnafte našiel doživotnú manželku Evičku. Pracovala ako laborantka prevádzok motorových olejov. Keďže som robil i servis meracích prístrojov, často som musel navštevovať asi 20 podnikových laboratórií. Na tých olejoch som stretol čiernovlasú dievčinu – až ma pri srdci pichlo. Nedal som nič najavo. S Evičkou som sa porozprával a pozval som ju do kina. Súhlasila. 7. 6. 1975 sme mali v Bratislave civilný sobáš. Naša svadba bola malá ale akurátna. Svadbili sme v novom reštauračno-zábavnom zariadení Smíchovský dvor. Najbližší príbuzní, najbližší kamaráti, asi 15 osôb. Svadobná noc sa nekonala, lebo Evička rozhodla, že musím ísť oslavovať s kamarátmi a ona bude oslavovať s rodinou. Dala mi tisíc korún, čo bol vtedy veľký peniaz. Tak sme zašli do legendárnej vinárne Veľkí Františkáni. Prišli i ďalší kamaráti a slávili sme až do rána, zostalo mi i na taxík. V tom čase sme obaja bývali v hotelových ubytovniach Slovnaftu oddelene. Kapacita všetkých miest bola 6000 s dvojbunkami, kuchynkou a WC so sprchou.

Na prízemí boli jedálne. Tam ste dostali raňajky za 15 Kčs, obed 20 Kčs, večeru za 15 Kčs. Moja vtedajšia mzda bola 1750 Kčs čistého a Evina 1200 Kčs čistého. Radosť žiť.

Slovnaft nám ako svadobný dar dal do prenájmu nový jednoizbový byt so základným vybavením. Konečne spoločný život. Dodávam, že v tých rokoch sa začala budovať nová petrochémia pre ďalších 1500 zamestnancov. Byty v Slovnafte boli vlastne pre každého, kto chcel nové bývanie.

Žili sme teda na sídlisku Dolné Hony asi dva kilometre od Slovnaftu. Do tohto malého bytíka som priviezol z pôrodnice dcéru Tatianu a o dva roky neskôr i syna Radoslava. Netrpeli sme núdzou, ale predsa len dve deti boli aj na tie časy relatívne drahý špás. Vtedy boli mladomanželské pôžičky 30 000 Kčs a nám dali iba polovicu. I z toho sa dal ako-tak zariadiť byt i kúpiť elektrické spotrebiče. 1. apríla 1978 Eva vyhrala v Športke 2. poradie, 38 000 Kčs. Boli to peniaze, ktoré nám zoslala Vyššia moc.

Ale postihla nás za to veľmi zlá daň. O týždeň po výhre bolo veľmi studené a veterné počasie. Evička šla na prechádzku s deťmi a dostala obojstranný zápal pľúc s následným pneumotoraxom. Previezli ju na kliniku respiračných chorôb v Podunajských Biskupiciach. Bol som sám s dvomi deťmi. Evu neskôr previezli do Taranskej Polianky, do Wolkrovho ústavu respiračných chorôb a ostala tam štyri mesiace. Považoval som to za tragédiu. Ja som totiž pracoval v trojzmennej prevádzke piatky-sviatky. Ako zabezpečiť deti? Zo Serede prišla síce moja mama, no skúsenosť s takými malými deťmi nemala už viac ako dvadsať rokov. Ja som musel v práci prejsť na denné zmeny, čo znamenalo aj nižší príjem. Eva nepracovala a výhra sa za tie štyri mesiace rozkotúľala. Táni a Radkovi som musel vybaviť jasle a škôlku. Mama po mesiaci odišla, pretože ako krajčírka zanedbávala svojich 150 zákazníčok. Tak som zasa ostal na všetko sám. No našťastie sme to prežili, Eva sa vrátila zdravá a plná energie. Opäť som sa vrátil k svojej práci v Slovnafte.

Ako som v Slovnafte našiel scifistov

V roku 1979 som sa po Evinej chorobe vrátil do práce a začal pracovať na centrálnej elektroúdržbe v trojzmennej prevádzke. Takáto práca bola omnoho viac honorovaná než denné zmeny. Robil som to len pre obživu rodiny. No práca mi priniesla konečne stretnutie s fanúšikmi SF. Počas nočnej zmeny bola mojou povinnosťou fyzická kontrola všetkých rozvodných staníc elektrickej energie pre výrobné a podporné prevádzky. Tých staníc bolo asi tridsať s vysokým napätím priemyslových rozvodov. Boli tam nielen rozvádzače, ale i transformátory pre nižšie napätia systému výroby. Po kontrole som sa zastavil vo velíne príslušnej prevádzky podpísať protokol o čase kontroly.

K tomu dodám, že pri nepretržitej prevádzke napríklad etylénovej výrobne, kde sú vysoké kolóny s teplotami nad 300 stupňov a tlaky v systémoch desiatky atmosfér horľavín a plynov, by výpadok energie v elektrickej rozvodni spôsobil ťažkú haváriu. Všetky médiá v systéme by sa museli vypustiť do poľných horákov. Škody by sa i s ohľadom na vtedajšie ceny vyšplhali na milióny korún. Opakovaný nábeh do pôvodného stavu trvá 24 hodín. Preto museli byť tie pravidelné kontroly rozvodní.

Takže keď som sa zastavil vo velíne podpísať protokol, trochu som si pokecal s operátormi. Vo veľkých prevádzkach bolo na nočnej zmene 5 operátorov a ďalší piati strojníci vonkajšej obsluhy. Raz som našiel chalana, ktorý čítal poľskú SF Konrada Fiałkowskeho, tuším to boli poviedky. Okamžite som ho oslovil, že i ja čítam podobné knižky. Pochválil sa, že má doma už sto kníh podobnej tematiky. Tak sme si ich začali vymieňať i vzájomne požičiavať. Bol to Igor Ševčík, ktorý mi odporučil ďalších známych. Našlo sa nás asi sedem, vrátane budúceho výtvarníka a spoluzakladateľa SF klubu Sféra, Ivana Kováčika. Ďalšími z prvých boli Ľubo Jung, Dušan Kostovský, Vlado Kvasnica.

Bratislavských scifistov som postupne začal spoznávať v krčmách. V Bratislave nebol žiaden fandom ani klub. V máji roku 1984 otvorili najväčšiu piváreň s reštauráciami na Slovensku v centre Bratislavy na Cintorínskej ulici. Oficiálne sa volala Stará sladovňa, no okamžite sa jej začalo hovoriť Mamut. V novinách vyšiel kritický článok, kde jej nedostatky nazvali mamutími problémami. Sedelo to i preto, že v nej bolo 1 600 miest. V suterénnom výčape a reštaurácii Budvar 500, na prízemí v reštaurácii a výčapoch Prazdroja, Gambrina a slovenských pív 600, na prvom poschodí 600 miest pre Zlatý Bažant plus reštauráciu, na nádvorí bol gril so 400 miestami, a aj tu a čapoval Budvar.

V tomto zariadení som pri Budvare postupne našiel Paľa Melichárka, Petra Uličného, Igora Koleka, Vlada Sagmeistera – psychotronika, Ďura Maxona, Miloša Ščepku, Ľuba Šebestu. Pri našom stole bolo dvanásť miest a sedeli tam i umelci ako akademický maliar Fero Kudláč, režisér Vlado Balco, hudobníci, herci, jednoducho bohémska svoloč. Paľo Melichárek, bývalý detský herec, podobne ako Tomáš Holý hral v mnohých filmoch. Nakoniec zakotvil na Bratislavskom letisku v pozícii riadenia letovej prevádzky. Pozor to nie je veža, to sú ľudia, ktorí riadia letové hladiny a letecké križovatky nad Slovenskom, Maďarskom i Rakúskom.

Paľo Melichárek a Peter Uličný mi oznámili, že v Pardubiciach sa koná celoštátne stretnutie fanúšikov SF Parcon. My na Slovensku sme sa to dozvedeli až roku 1984, čiže prvé dva ročníky sme nič netušiac zmeškali. Parcony v Pardubiciach sme navštívili v rokoch 1985 a 1986. V roku 1987 bol iba jednodenný v Prahe. Ja som osobne ešte navštívil Parcony 1988 Ostrava, 1989 Olomouc. V roku 1990 moje najlepšie entré, Parcon ´90 Bratislava. V roku 1991 Košice, 1992 opakovane Ostrava, 1993 Šumperk, môj najlepší zážitok, 1994 Banská Bystrica, 1995 Ústí nad Labem, 1996 Parcon + Pragocon Praha a 1997 Spišská Nová Ves. To bolo moje posledné parkoňácke stretnutie. Medzi tým, pochopiteľne Dracony v Brne a Tatracony na Čingove. Nejaké tie pražské stretnutia dinosaurov, niečo u Jirkovských v Plzni a stretnutia u Frantu Moravce i s poradami fandomu. Roky 1984 až 1999 vo mne zanechali zážitky, na ktoré nezabudnem do mojich posledných chvíľ. Fantastickí ľudia, bohatierske pitky, diskusie a stovky obdivuhodných aktivistov a autorov.

Môj fandom

Mojou samostatnou kapitolou je Cena Gustáva Maurícia Reusa.

Skúšam si spomenúť na osobnosti ktoré ma ovplyvnili, alebo niečo naučili. Okrem mojej rodiny zmienim najprv Slovákov, ktorí pre mňa niečo znamenali i niečo pokazili.

Z fandomu Slovenska nepoznám mnoho osobností. Dodnes si vážim a uznávam napríklad Mia Bútoru, neúnavného organizátora Tatraconov, a dobrého kamaráta, intelektuála Ondreja Herca, ktorý celý aktívny život venoval teórii fantastiky. Ďalej Vlada Sagmeistera, psychtronika, scifistu a dnes majiteľa súkromnej televízie, Ďura Maxona, vynikajúceho airbrushistu a inteligentného diskutéra, Andreja Ferka i viacerých slovenských autorov.

Nikdy nezabudnem na Evu Kováčovú, táto autorka mnohých básnických zbierok a zanietená fanúšička SF nás opustila vlani. Rád by som spomenul priaznivca SF Petra Uličného, novinára, ktorý propagoval SF v médiách i s Milošom Ščepkom. Jura Tomana, talent na hard sociálnu SF (to som mu vymyslel ja). Z ďalších – Alexandra Pavelková, ktorá vyrástla v CGR na vynikajúcu autorku fantastiky, i viacerí Bystričania, či Košice s Martinom „Šimonom“ Schusterom, ktorý dodnes funguje. Vždy som ho považoval i za veselého východniara, trochu oplašeného s istou dávkou megalománie, ale je to organizátor par excellence – skoro ako ja :). Ostatok Slovenska neuvádzam – už nepoznám novú generáciu.

Chcem sa trochu vysloviť o vzťahu k Petrovi Pavelkovi. Uznávam ho ako kvalitného človeka ktorý mi mnohokrát pomohol i v organizácii Parcon 90´ BA. Žiaľ začiatok kapitalizmu na Slovensku sa prejavil i medzi scifistami. Jaro Plvan s Petrom Pavelkom otvorili v roku 1991 prvé kníhkupectvo SF a fantasy na Slovensku – Arrakis v Bratislave. Onedlho nastala medzi nimi nejaká animozita, samozrejme pre náklady a malé zisky. Arrakis vydržal niekoľko mesiacov, s Plvanom sa Peter rozišiel. Osobne som sa pokúšal nejako pomôcť, no nadarmo. Netuším, z akej príčiny ma Peter Pavelko začal ignorovať, dokonca neznášať. Do Parconu 97´ v Spiškej Novej Vsi som sa s ním pokúšal nejako zblížiť, žiaľ nadarmo. Prisahám, že do roku 2009 som netušil nič o Petrovom súkromnom živote.

Myslím, že z ich konfliktu s Arrakisom najviac získala Heňa Galgóciová, ktorá do dnešného dňa úspešne prevádzkuje niekoľko predajní SF a Game, a ja si ju veľmi vážim.

Dodávam, že veľmi obdivujem húževnatosť Ivana Aľakšu, zakladateľa časopisu Fantázia. Nik na Slovensku ich nedokázal prekonať.

Politika, mafia, biblické cédečka a sci-fi

Motto:
Je smažno, lepě svihlí tlové
se batoumají v dálnici,
chrudošiví jsou borolové
na mamné krysy žárnící.

V roku 1990, v dobe anarchie štátneho systému som – ako som sľúbil – zorganizoval Parcon ´90 v Bratislave. Vždy som svoje sľuby plnil a do akcie som šiel s holým zadkom. V materskom podniku Slovnaft som si vykecal ročnú neplatenú dovolenku na prípravu nielen Parconu, ale i založenia vlastnej firmy. Ak by Parcon uspel a firma nie, plánoval som návrat do Slovnaftu. Veci sa však otočili. V marci 1990 ma Strana slobody (na Slovensku fungovala do roku 1948 a obnovila sa r. 1990) navrhla ako kandidáta na miesto poslanca Federálneho zhromaždenia Československa. A čo teraz? Ak by som sa náhodou dostal do politiky, nedokážem zorganizovať Parcon a súčasne držať svoju vydavateľsko-distribútorskú firmu. V prvých slobodných voľbách v roku 1990 stačili 3 % hlasov, aby ste sa dostali do politiky. Keďže štát sľúbil na založenie a rozbehnutie každej novej strany 250 tisíc Kčs, bez vrátenia dotácie, na Slovensku ich vtedy vzniklo asi 60. Veľa strán vzniklo len pre tieto peniaze. Na založenie strany vtedy stačilo mať 100 podpisov od občanov. Dokázali ste ich získať aj v krčme.

Keď sa o mojej kandidatúre do Federálneho zhromaždenia dozvedeli moji známi, rodina, scifisti a spolupracovníci v Slovnafte, vo voľbách som z kandidátov Strany slobody dostal najviac hlasov. Našťastie Strana slobody sa do parlamentu nedostala. Vo voľbách získala 2,89 % hlasov, pričom polovica bola mojich. Mal som teda voľné ruky, aby som vykonal, čo som sľúbil fandomu.

Ešte pred Parconom ´90 som si vymodlil v týždenníku Mladé rozlety (obdoba Mladého světa) dvojstranu venovanú fantastike. Zároveň mi denník Ľud (dnes Nový Čas) poskytol na fantastiku celú stranu. Mojím zámerom bolo propagovať nielen SF, ale i blížiaci sa Parcon. Mal som šťastie, že s textovými i fotografickými materiálmi mi pomáhali najviac bratislavskí fani, vrátane výtvarníkov. S komunikáciou s ostatnými fanúšikmi SF zo slovenských klubov však boli problémy. Ničím neprispievali do celoštátnej tlače, kde prvýkrát vznikla rubrika sci-fi. Jediným, kto mi začal posielať vzácny materiál o histórii fantastiky na Slovensku, bol Jožko Žarnay. Košičania mi neodpovedali. Na moje naliehanie mi poslali informácie, kto sa oženil alebo mal narodeniny a ako sa opili. Začal som váhať, či to nenechám tak. No s Bratislavčanmi sme vydržali publikovať fantastiku temer dva roky. Po odchode od ZZZ, ktorá sa premenila na exekútorský úrad, som si založil začiatkom roku 1992 firmu na produkciu a distribúciu hudobných nosičov a kníh. Nazval som ju Sféra, ako to, čo po mojom odchode zo Slovnaftu zaniklo. Raný kapitalizmus na Slovensku sa rozdivel. Niektorí fiškusi začali podnikať tak, že na faktúry odvážali celé kamióny textílií z fabrík, ktoré im na základe živnostenského listu naivne vydali tovar. Peniaze, samozrejme, nikdy nevideli. Tým začal krach zabehaných tovární s ešte socialistickým vedením. Nastala divoká privatizácia a z boľševických riaditeľov sa stali podnikatelia vo vlastnom podniku, s cieľom ostatok vytunelovať. Na Slovensku sa začala objavovať mafia a multimilionári i miliardári, všetko boľševici. V takom prostredí som začínal budovať firmu.

Moje plány sa netýkali literatúry, ale produkcie spievaného a hovoreného slova, teda vtedy ešte magnetofónových kaziet a málo CD.

S mojim priateľom Alim Beladičom (1949 – 2002), ktorý už za socializmu mal svoje hudobné štúdio, sme sa rozhodli produkovať to, čo vtedy chýbalo. Napadlo nám, že ešte nikto na Slovensku nezdramatizoval biblické príbehy. Oslovili sme Bratislavskú diecézu, ktorá vtedy sídlila v Trnave. Sídlilo u nich aj progresívne katolícke vydavateľstvo Spolok sv. Vojtecha. Okrem cirkevnej literatúry sa orientovalo i na literárnu modernu slovenských spisovateľov. Môj strýc Vojtech Mihálik tam v roku 1947 vydal prvotinu, básnickú zbierku Anjeli. Spolok vydával v rokoch 1941 až 1945 fantastickú literatúru, čo bolo pri cirkevnom vydavateľstve neuveriteľné. V roku 1988 sme v domove dôchodcov v Trnave našli inžiniera Jána Kresánka – Ladčana, ktorý patril k autorom fantastickej literatúry. Urobili sme s ním videorozhovor. Uviedol nám úžasné informácie, že vtedajší slovenskí autori fantastiky sa pravidelne stretávali a vymieňali si nápady. Nepripomína to cony?

Žiaľ videokazeta sa niekde zapatrošila a ja mám len zvukový záznam pána Kresánka na MC.

Čo sa týka plánu vydávať dramatizované biblické príbehy, oslovili sme riaditeľa vydavateľstva SSV. Konštatoval, že tento nápad je vynikajúci, ale musí ho schváliť biskup diecézy. Bol ním Ján Sokol (neskôr arcibiskup, metropolita Slovenska), ktorý pochoval môjho otca i babičku a pokrstil i moju dcéru Tatianu. Súhlasil s projektom, ale keďže katolícka cirkev síce uznáva Starý zákon, prvoradý pre ňu je Nový zákon. Nakoniec sme sa dohodli že po Novom zákone vydáme i Starý zákon, teda 5 kníh Mojžišových. Náš zámer bol taký, a súhlasil s tým aj biskup, že projekt bude mnemotechnickou pomôckou na hodiny náboženstva pre základné školy, na ktorých už od roku 1991 boli parlamentom schválené dobrovoľné hodiny výučby náboženstva. Na rozbehnutie projektu nám Spolok Sv. Vojtecha poskytol vtedajších 150 000 korún. Bol to môj prvý veľký produkt. V konečnej fáze sme pre katolícku cirkev vyrobili temer milión zvukových nosičov MC.

V tomto projekte, ktorý sme nazvali Pegas, sme angažovali najlepších slovenských hercov ako účinkujúcich. Úlohu hlasu Boha sme zverili legendárnemu Gustávovi Valachovi, ktorý bol i hlboko veriacim človekom. V dvadsiatich dieloch Starého a Nového zákona účinkovalo 150 hercov. Distribúciu som vykonával svojou firmou Sféra. (Viď Sféra, SF klub Slovnaft Bratislava a fanzin Sféra). Týmto projektom som rozbehol svoju kariéru v biznise distribučnom i produkčnom. Postupne som zamestnal ľudí na distribúciu a venoval som sa produkcii.

Spoznal som množstvo umelcov talentovaných i neschopných. Pracovať s celebritami je samovražedná činnosť. Pochopil som to a učinil sebakritiku. Zabezpečil som rodinu, splatil dlhy exekútorom. Pokúšal som sa pracovať i na živnosť vo svojej profesii elektrotechnika, no mladí dynamickí šéfi nezniesli päťdesiatnika. A to som navštívil osem firiem elektrotechnického zamerania.

Túto činnosť som opustil v marci 2008 s rozhodnutím odísť do blízkej cudziny, teda Prahy. Ale to je moja osobná kapitola. Som spokojný a vyrovnaný s budúcim osudom.

Epilóg baróna Prášila

K môjmu opusu „Ako som to zažil a videl s prihliadnutím na SF“ musím spomenúť niektoré veci a udalosti, ktoré som predtým z dôvodov studu neuviedol. Je to moja výpoveď o sebe ako o možno egocentrickej osobnosti, odborníkovi na elektrotechniku, empirikovi, egocentrikovi, megalomanovi, barónovi Prášilovi, málo úspešnom básnikovi ale dosť úspešnom publicistovi. O úspechoch, katastrofách, láske a nakoniec i mojej osobnej viere v Boha – Stvoriteľa, ktorý objíma celý makro a mikrokozmos a volá dušu nášho tela, kde klope a nechceme ho roky počuť tak, ako som Ho našťastie s Jeho láskou započul až po rokoch.

Narodil som sa v Československu, v slovenskom meste Trnava zvanom Malý Rím 9. augusta 1954 o 7:45 stredoeurópskeho času. Vážil som 4200 gramov a meral 54 centimetrov. Narodil so sa teda v znamení Leva.

Mojej mamičke Adriane rodenej Mihálikovej, lekári neodporúčali dieťa. Mamička od detstva až do smrti trpela epilepsiou minor. Bol zázrak, že sa jej narodilo zdravé dieťa. Viac ako maminou som bol ale rozmaznávaný babičkou Magdalénou. Otec Eduard, dôstojník ČSA, bol milujúci ale prísny. Trestal ma spravodlivo. Nepomohlo. Zomrel 17. apríla 1973 vo veku 49 rokov. Po operácii mozgu sa z neho stala troska. Takmer dvojmetrový krásny muž, čo ma od detstva učil veci, ktoré moji kamaráti nevedeli – strieľať, plávať v divokej vode, brániť sa proti útokom, dokonca ako sedemročného písať na písacom stroji, sám zabudol čítať i písať a hovoril veľmi ťažko. V tom čase som už pracoval v Bratislave. Pohrebu, ktorý celebroval sereďský farár Ján Sokol, sa okrem rodiny zúčastnili desiatky dôstojníkov.

Mamička zomrela 30. apríla 2003 na neliečiteľnú chorobu.

Vtedy som bol posledný muž z rodu Srpoňov liptovskej vetvy po otcovi a posledný z rodu Mihálikov sereďskej vetvy po mame. Žiaľ znervózňuje ma, že nemám vnuka. Moji dvaja synovia Radoslav a Michal sú slobodní a nehrnú sa do manželstva. Mám síce dve vnučky od dcéry Tatiany, ale moje meno neponesú.

V marci 2008 som našiel inzerát pražskej firmy Media Print, že zamestnajú ľudí zo Slovenska s ubytovaním zadarmo. Práca spočívala v triedení tlače každého druhu na distribúciu v Prahe. Ešte v ten deň som zavolal na telefónne číslo uvedené v inzeráte. Ozval sa mi hlas so zlou češtinou, že sa mám okamžite zbaliť a najbližším vlakom sa ponáhľať do Prahy. Sľúbili mi, že na Holešovickom nádraží ma budú čakať a odvezú ma ihneď do práce. Rozhodol som sa bez váhania. Na druhý deň som vystúpil z Pendolina v Holešoviciach. Pred stanicou ma čakali dvaja čierno odetí muži, Rusi. V čiernom aute ma mlčky viezli krížom Prahou, až sme sa zastavili v Hostivaři pred bývalou fabrikou na farby a laky, dnes firmou Media Print. Okolo jedenástej som už zarezával na tonách časopisov určených na triedenie. Večer po práci ma tí dvaja Rusi, majitelia Media Printu, priviezli k môjmu prvému ubytovaniu v Prahe. Na ulici U rajské zahrady na Žižkove, v ošumelom secesnom dome na štvrtom poschodí bol veľký byt, kde bývalo a na poschodových posteliach spalo 12 Slovákov. Bol som trinástym. Tí ľudia boli zbierkou toho najhoršieho, čo som kedy stretol. Myslel som si – ale čo, mám kde bývať a pracovať. Zo stanice metra Jiřího z Poděbrad je do Hostivaře pár staníc. Po niekoľkých dňoch som v byte nenašiel svoje jedlo v chladničke ani niektoré osobné veci. O týždeň mi jeden zo Slovákov, bývalý vojak Cudzineckej légie, v noci ukradol nový mobil s kompletnou databázou stoviek adries, mailov i súkromných čísel. Ostal som v totálnej izolácii od sveta. Ráno som v práci Rusom oznámil že končím, a vysvetlil som im, čo sa mi za ten týždeň stalo. Títo ľudia boli normálni a vyšli mi v ústrety. Vyplatili mi mzdu za týždeň a i istú náhradu za mobil. Celkom sedem tisíc. Dodávam, že so mnou zašli do bytu na Žižkove, dovolili mi prespať do rána a polovicu Slovákov z bytu okamžite vyhodili.

V ukradnutom mobile som mal i čísla pražských priateľov scifistov. Zázrakom som našiel svoje poznámky s telefónnym zoznamom. Skontaktoval som Zdeňka Rampasa a bolo vybavené! Stretol som ľudí, ktorých som roky nevidel, mnohých „dinosaurov“. Moje bývanie v Prahe sa podobalo šialenej anabáze z bytu do bytu – za dva roky sedem sťahovaní. Dúfam, že zo posledné bolo ozaj posledné. K šťastiu veľa nepotrebujem. Po bytovom a pracovnom putovaní som nakoniec zakotvil vo firme Shell. V mojej hierarchii hodnôt sa na prvé miesto dostalo zdravie, na druhé láska, tretie práca, štvrté pokora a úcta, piate písanie a šieste peniaze, ktoré používam k normálnemu životu. Mám kde bývať, mám stabilnú prácu, čo jesť, prístup k internetu, mám priateľov, nejaké peniaze, knihy, filmy, digitálnu televíziu. Občas zájdem do niektorého kostola, keď nie je omša, a v mystike pražského baroka ticho rozjímam.

Keď sa pozerám na tisíce fotografií, mysľou sa mi ženú spomienky. Vidím a počujem, čo som si zapamätal s rozhovorov s každým, koho som na conoch stretol. Z mnohých ľudí z desiatok stretnutí fandomu od roku 1984 až po 1997 si pamätám tých, ktorí vo mne zanechali pozitívnu stopu v názoroch, ktorí mi dali viac, než sami tušili. Trinásť rokov som bol mimo dianie, mnohé som zabudol možno zámerne.

Mojím osobným fondom kvalitných osobností fandomu, ktorí ma v mnohom ovplyvnili, sú: Zdeněk Rampas MLC, Ondrej Herec, pan Smékal st., Theodor Rotrekl, Pavel Weigel, Franta Moravec, Franta Novotný, Eva Kováčová, Mio Bútora, Pagi, Honza Pavlík, Egon Čierny, Ivan Aľakša, Carola Biedermanová, Saša Pavelková, Vlado Ríša, Juraj Toman, Ivan Adamovič, Vašek Soukup, Ludmila Freiová, Eva Hauserová. Jarda Olša jr., Jan Jam Oščádal, Pavel Kosatík, J. W. Procházka a mnohí, mnohí iní, veď by to bolo na dve stránky.

Mám pocit, že veľa vďačím aj Neffovi ako českému guru fantastiky, ktorého neradno kritizovať (nemá to rád). Mám temer celé jeho dielo do roku 2007. Je nenapodobiteľné i tým, že mnohému som v duchu oponoval. Najradšej som čítal jeho Hovory u krbu – spomienku na jeho otca Vladimíra Neffa, eseje, rozhovory, zakázané technológie, teoretické články a jeho mnohé poviedky. Tam som našiel viac informácií než v jeho ostanej SF. Dnes ho sledujem iba cez Neviditelného psa, internetové noviny, ktoré založil ešte v deväťdesiatych rokoch minulého storočia

Veľmi významnú časť môjho života tvorili ženy. Nepočítam mamu, babičku a tety. Od sedemnástich som poznal to „tajomstvo“ najprv u starších spolužiačok i zrelých dám sereďskej smotánky (rovesníčky v Seredi ma neuchvátili svojou tuposťou pre pochopenie mojich v podstate dospelých rečí o SF a vesmíre). Nuž a potom u niektorých dievčat a dám na conoch i iných akciách fandomu. Sú to pekné a trvalé spomienky. Temer od každej som sa niečo duchovne pozitívne naučil. Dnes za kapitalizmu je to so ženami iné. Bývalé fandomové fanúšičky sa stratili vo víre iných záujmov, manželstiev, mnohé už s odrastenými deťmi ba i vnukmi. Mladý fandom má svoj interný svet , kde scifistický dinosaurus nemá miesto. Možno po mne ostane i dačo napísané a bezpochyby tisíce fotografií fandomu a conov ktoré, ak ma náš doživotný prezident ČS fandomu ZR prežije, sa dostanú do múzea.

Čo dodať? Som spokojný so svojím životom v dobrom a v tom zlom.

Zo svojho hľadiska som vykonal dosť činov ktoré ľutujem, a väčšinu, ktorú neľutujem. Bol som dobrým školákom, učňom, elektrotechnikom špecialistom, organizátorom, hasičom, operátorom v istej atómovej elektrárni, potom hudobným producentom, milionárom, zvukárom, distribútorom umenia, majiteľom pozemkov. Potom som s holým zadkom zmenil svoj spôsob života. Začal žiť a pracovať v mojej obdivovanej a milovanej Prahe. Čo k šťastiu dodať? Som ako-tak zdravý, pamäť mi funguje, mám strechu nad hlavou, stálu prácu v zavedenej firme, občas píšem, mám čo jesť a piť, mám internet (na Slovensku od roku 1992). A mám niekoľko dobrých priateľov. Moja viera v Boha je vrúcna. Myslíte, že to nie je šťastie? Boh dá, ešte niečo dokázať.

Vlado Srpoň, s plným vedomím a svedomím.

IstroCON 2014

Copyright 1988-2015 Róbert Žittňan - All rights reserved - code by Wizzard
Server housing bezplatne poskytol:
Hosting